Absolventka žurnalistky objavila v sebe výtvarný talent a remeselnú zručnosť až ako dvadsaťštyriročná, keď riešila novú životnú situáciu po vážnom úraze. S drôtovaním sa stretla náhodne, počas rehabilitácie v Kováčovej v roku 2004, kde sa od spolupacientky naučila opletať veľkonočné kraslice.
Cez ne sa postupne zoznámila i s tradičným slovenským remeslom – drotárstvom. Najskôr do jeho tajov prenikala ako samouk. Hlbšie znalosti drotárskych techník, ako aj predstavu o možnostiach výtvarného spracovania drôtu či drôteného šperku, získala na kurzoch organizovaných ÚĽUV-om, pod vedením drotárskych majstrov Oľgy Obertovej, Ladislava Jurovatého ml. a Dagmar Kanjakovej-Juríkovej.
Spočiatku vytvárala drobné dekoratívne predmety z medeného drôtu. Neskôr svoj záber rozšírila aj o menšie plastiky, pri ktorých využíva mäkšie oceľové, no i tvrdšie pozinkované drôty. Primárne sa však profesionálne venuje autorskému drôtenému šperku.
Pracuje s Osteofixom (antikorový drôt z chirurgickej ocele) a kombinuje ho s čiernym viazacím oceľovým drôtom, polodrahokamami, riečnymi perlami či perleťou.
Ponúka prstene, náhrdelníky, prívesky, náušnice, brošne, opasky, čelenky aj celé sady šperkov. Jej práca je špecifická tým, že nevyužíva šperkárske techniky.
Drôt spracováva pôvodnými drotárskymi postupmi, pričom dbá na dodržiavanie technologickej čistoty. Najčastejšie ho voľne tvaruje v rukách len s pomocou malých klieští. Do svojich prác vkladá mnoho pôvodných drotárskych prvkov, no aj prvkov prevzatých zo spracovania prírodných pletív či textilných vláken. Jednotlivé komponenty vzájomne viaže a spletá, kamienky na drôt navlieka alebo ich upevňuje pomocou sietí. Vyhýba sa spájkovaniu alebo lepeniu.
Tvorí imaginatívnym spôsobom, nápady k nej často prichádzajú v zvláštnom snovom stave medzi bdením a zaspávaním. Zachytáva ich na papier a rozvíja vo viacerých verziách. Konečný vzhľad šperku je potom dialógom mysle, kresby a materiálu, ktorý jej pri realizácii diela akoby sám svojím charakterom a vlastnosťami našepká výsledné riešenie.
Lucia Čertíková má čitateľný autorský rukopis. Stavia na spleti mäkkých organických línií, prirodzene vychádzajúcich jedna z druhej, alebo na hravej interakcii geometrických tvarov. Rada rozvíja jeden centrálny motív, no často pracuje aj s rytmicky sa opakujúcimi prvkami. Inšpirujú ju najmä prírodné deje a javy, fascinuje rastlinná i živočíšna ríša, hmyz.
Šperky, ktoré vychádzajú z jej rúk sú poetické, jemné, žensky nežné a plne spĺňajú podmienku nositeľnosti. Napriek tomu ich nevníma len ako artefakty s estetickou funkciou. Znamenajú pre ňu výtvarné miniatúry, ktorých galériou sa stáva ľudské telo. Vkladá do nich svoje pocity, emócie i originálne vnímanie reality a vytvára fantazijné alternatívne svety, do ktorých kóduje posolstvá s odkazom na krásu života i úctu a pokoru k prírode. Za osemnásť rokov vytvorila desiatky drôtených šperkov a viacero plastík či objektov.